Nehody na železničných priecestiach nie sú síce časté, no podobne ako v leteckej doprave si vyžiadajú väčší počet mŕtvych a zranených. Žiadne vozidlo, či už osobné, nákladné alebo autobus, nemá proti rozbehnutej mase vlaku najmenšiu šancu. A ľudia v ňom tiež. Napriek tomu mnohí riskujú a vchádzajú na priecestie aj napriek blikajúcim červeným svetlám. Neraz ich na priecestí zablokujú závory.

Najsmutnejším je pritom fakt, že akékoľvek opatrenia sa míňajú účinkom, ak si ľudia nevážia svoje vlastné životy a životy iných. Dopravný psychológ Vlastimil Kolár so svojimi kolegami sledoval vývoj nehodovosti od roku 2000 do prvej polovice roku 2013. Zaujímali sa pritom o pokles počtu priecestí v jednotlivých rokoch a vplyv na dopravnú nehodovosť. Podľa Kolára v roku 2000 bolo na Slovensku celkovo 2 486 priecestí, ku koncu sledovaného obdobia ich bolo o 331 menej, čiže ich bolo o 15,36 percenta menej. Psychológovia predpokladali, že nehodovosť sa zníži približne v rovnakej miere. Prax však ukázala, že sa mýlili. V rokoch 2009 až 2012 bol počet  nehôd na priecestiach stabilný, zhruba na úrovni 50 prípadov ročne, kým v roku 2000 ich bolo 46.

Vodiči riskujú, i keď proti vlaku nemajú šancu. Zdroj: TASR

Dopravné nehody na železničných priecestiach sú obľúbeným „trhákom“ televíznych správ a najmä po tragických nehodách sa množia žiadosti o zmenu zabezpečenia. Politici aj občania požadujú zabezpečiť priecestia, ktoré sú vybavené iba výstražnými krížmi, svetelnou signalizáciou a závorami.

Pokračovanie článku nižšie

Hoci najlepším opatrením je mimoúrovňové riešenie, podľa Kolára však ani najmodernejšia technika neochráni človeka pred ním samým. Dokazuje to aj štatistika za 1. polrok 2013. Počet nešťastí na nezabezpečených priecestiach zostal stabilný, v prvých šiestich mesiacoch 2013 medziročne stúpol zo 7 na 8. Úplne iná situácia nastala na priecestiach so závorami. Kým v prvom polroku 2012 sa stala jedna nehoda, o rok neskôr ich bolo desať.

Uponáhľaný hazard

Stále sa nájdu vodiči, ktorí aj napriek signalizácii blížiaceho sa vlaku vojdú na železničné priecestie. Ak si zoberieme, že lokomotíva v závislosti od typu váži okolo 75 ton, prázdny nákladný vagón vyše 20 ton a prázdny osobný vagón asi 40 ton, vieme si predstaviť, čo za kolos sa valí po koľajniciach. Ani pri malej rýchlosti tak posádka štvorkolesovej plechovky nemá proti niekoľkým stovkám ton prakticky žiadnu šancu. A rovnako ani rušňovodič nemá šancu zastaviť, keďže podľa ŽSR brzdná dráha vlaku meria niekoľko stoviek metrov a v niektorých prípadoch vyše kilometra.

Pritom rozhodnutie jediného človeka, že sa mu nechce čakať pár minút, môže ohroziť nielen jeho, ale aj životy a zdravie desiatok až stoviek ľudí vo vlaku. Rušňovodič si z podobných nehôd odnáša ťažkú traumu, nehovoriac o ochromení vlakovej dopravy. Ani psychológovia nevedia presne vysvetliť, čo ženie ľudí k zbytočnému hazardu. „Ponáhľame sa, vždy a všade, čím sami pred sebou a svetom ospravedlňujeme všetko. Vidíme seba, málokedy druhých. Veď účel svätí prostriedky,“ hovorí Kolár. „Hlavne, že nestrácame čas postávaním pred priecestím...“

Riskantné správanie sa dokazuje aj nasledujúce video. Vodič vošiel na železničné priecestie, kde ho uväznili závory. Len vďaka duchaprítomnosti ľudí sa nikomu nič nestalo. V ľavom hornom rohu beží časomiera a podľa nej zistíte, že vlak prehrmel cez priecestie len pár sekúnd po tom, čo ho vozidlo opustilo.

Ďalším významným faktorom je samotná spoločnosť aj charakter človeka. Podľa psychológa na jednej strane nás formujú nepísané klišé v štýle „pravidlá sú na to, aby sa porušovali“ alebo „čo nie je zakázané, je dovolené“, pričom etika ustupuje do úzadia. Na druhej strane akoby sa z nás vytrácala úcta k sebe aj ostatným ľuďom. Kolár si však nemyslí, že pokuty a represia pomôžu, čo viac ako jasne dokázal alkohol. Máme tu trestný čin nad jedno promile, vysoké pokuty a vodiči naďalej veselo pijú a sadajú za volant.

Riešením sa môže stať postoj okolia. „Kým sa nezmení spôsob nazerania na vodičov, ktorí ohrozujú nás, naše deti a našich blízkych, prostredníctvom ich verejného odsúdenia a stratou dobrej povesti, ťažko sa posunieme vpred,“ konštatuje psychológ. Mlčaním a ignorovaním sa problémy nevyriešia. Podľa neho by každý účastník cestnej premávky mal začať od seba. Aj málo sa počíta. Málo krát päť miliónov je naozaj dosť na to, aby sa situácia zlepšila. Stačí nahlas odsúdiť riskantný štýl jazdy a dať to jasne najavo. Na ceste, na chodníku aj na železničnom priecestí.